Titulka
Ódy na chválu znejú, no piedestál mlčí prázdnotou
- Podrobnosti
- Uverejnené: sobota, 13. august 2016, 21:38
Piedestál vypovedá len časť pravdy. Nikdy nepovie celú, lebo by zostal prázdny. A tak v strachu ľudskej mysle na piedestál len istú pravdu človek stavia. To už nebojácne, s dôvetkom ´veď to takto bolo!´ Iste, bolo a zostáva.
Človek si zásluhy pripisuje, hoc by sme povedali, že veriaci azda aj vie, „Ja, len ja som Boh“ a veru ľudskosť v kútiku(?) srdca – niekedy aj v celom, nahovára človeka k vstupu na piedestál.
Óda na slávu znela z papiera, aj počul ju veriaci ľud sa vypytujúc: či azda čerň zla otriasť treba, a či ozaj taká sladkosť ovocia bola? Tí čo prijímali, tí niektorí už na pravde Božej odpočívajú. A ako sa hovorí, azda sa aj v hrobe obracajú! No čo žije a okúsilo, za hlavu sa chytá. Od bolestí, mnohých prežitých, pričinením ľudskosti, ktorú strach mámil z budúcnosti, i doby, ktorá bola taká. Áno na tú sa vyhovára spomínaná ľudskosť. Na dobu, akoby sama sa núkala, bez rúk, nôh i umu, či dokonca sŕdc bez lásky šumu. Lásky najprv k Bohu, potom k bratom sestrám, preto, lebo Boh láska je. Keď láska Božia veje, veru sa veriace srdce nechveje a neprinúti ľudskosť človeka k činom ohavným. Kde jedni v honore žijú a druhí – verní – tí clivotu cely vdychujú.
Bolestne znejú tieto slová. No zaznieť musia, nech šprtnú do hnoja, aby zacítili ho do diaľav, či ozaj v pravde stojí a sám sebe volá – sláva.
Minulosť sa takto neprekonáva. Ani milosť neprichádza, ak zvoláš sebe sláva! Len pokáním, prosbou o to, čo Boh z lásky dáva. Iba v mocnom vyznaní a v srdca viere, lebo vtedy chvála a veleba Bohu na slávu veje. Do popola padá ľudská hrdosť i sláva. I tam zostáva. Len z Božej lásky v Kristu Ježiši, len vtedy z popola povstáva, keď On sám srdce čistí.
Neverte bludu ľudskej vravy. Len zvádza, klame, a neuľaví. Perleťová čerň na papieri ju krajšou nespraví. Hoc ako by ju maľovali. Čo aj iní by volali – sláva!, pomôcť by chcela „múdra“ ľudská hlava, ani vtedy never. Očnému klamu, krásnemu obleku i účesu oklamať sa nedaj. Ba dokonca k úlisnému úsmevu skloní sa po honore túžba. Aj vtedy stoj len na Pravde, čo v Bohu odetá je. Lebo tamtie sú z rekvizitárne. To tam fasovali. Keď im rady pre udržanie slávy dávali.
To je len malý prst varovný. Pre nich, no najmä tebe veriaci človeče. Pre zvody, ktorých mnoho všade je. Drž sa Cesty, kde bázeň pred Bohom a Láska Jeho veje.
Ján Brozman
Dozorca VD ECAV