Keď na jar minulého roku, po zverejnení Charty, začal v našej cirkvi pohyb, rozhovory, diskusie, dokonca spory a hádky, boli sme znepokojení. Boli sme vyrušení v našej ustálenej zbožnosti, ktorá sa nám zdala celkom dobrá. V úvode Charty však zazneli kritické slová, ktoré nútili k zamysleniu. Je to naozaj s nami všetko v poriadku? Je to v poriadku, že nás je stále menej, že mnohé kostoly zívajú prázdnotou, že zbožnosť nielen ľudu, ale aj vodcov je výrazne formálna, neoslovujúca verejnosť?

Citujem: „Charta 2017 na ochranu hodnôt reformácie a obnovu ECAV na Slovensku je dokument, ktorý analyzuje súčasný stav cirkvi a formuluje možnosti obnovy a rozvoja. Nie je ľahké kriticky hovoriť o situácii, v ktorej sa nachádzame a uvedomujeme si, že aj my tvoríme prítomnosť a svojimi zlyhaniami prispievame k danému stavu. Zároveň cítime zodpovednosť za budúcnosť, a preto nemôžeme mlčať“.

Dejiny evanjelickej cirkvi na Slovensku sú neustálym zápasom viery, nádeje a lásky, preto tento dokument nie je zatrpknutým volaním, ale je pokračovaním týchto zápasov. Uvedomil som si to znova dnes ráno, keď som čítal inú Chartu – totiž proroka Izaiáša, ktorý hodnotil zbožnosť svojej doby ako veľmi nedostatočnú, falošnú, dokonca zbytočnú, neoslovujúcu nikoho a jeho text je omnoho tvrdší.

(Z Reformačného okienka)