Nemám čas!
Keď pozývam ľudí k modlitbám, k príhovorom, k pôstu, často počujem odpoveď: „Na to, žiaľ, nemám čas“. V poriadku, rešpektujem to, ale chcem ti položiť otázku: „Na čo teda ten čas, ktorý ti bol každý deň darovaný, míňaš? Na prácu, aby si sa mal lepšie, zabezpečil svojich blízkych a doprial si? Iste, pracovať je dôležité, ale nie je niekedy čas aj toto dať na Boží oltár, keď vidíš, že sa Boží dom rúca? Na svoje koníčky, oddych, iné povinnosti, televíziu ... Ty vieš najlepšie, do čoho investuješ svoj čas. Ale koľko ti ho reálne ostáva na to, aby si v tichu a v túžbe srdca trávil čas pred Bohom, hľadal „Jeho tvár“, kým sa ti chce dať nájsť? Koľko času denne si oddeľuješ, aby si bol v Jeho slove a rozjímal nad ním „vo dne, v noci“. To nie je len úlohou farárov (koľkí z nich to robia? Veď práve oni zlyhávajú!) Ty si pred Bohom za to rovnako zodpovedný.

Čo sa teda ešte musí stať, aby si si našiel čas na to podstatné? Vysedávanie na sociálnych sieťach, a neustále vypisovanie príspevkov, čítanie zbytočných článkov, rozčuľovanie sa nad ľuďmi. Na to čas je. A pritom je Božia cirkev v ruinách, kňazi a biskupi sa navzájom nenávidia, jeden na druhého, miesto žehnania, vyťahuje špinu a neštíti sa ani praktík 3. cenovej skupiny, zneužívajú sa cirkevné periodiká, robí sa zákulisná politika hodná totalitných systémov, kostoly sa vyprázdňujú, Boží ľud je stále viac znechutený a mnohí radšej odchádzajú inam. Je potrebné v tomto výpočte pokračovať?