Rád by som poukázal na jednu z vecí, ktorá ma zaujala pri Mojžišovi, keď Izraelský ľud pre neveru neuposlúchol príkaz Hospodinov.  Ľudia nedôverovali Hospodinovým zasľúbeniam. Hoci to bolo dávno, premietnem to do dnešnej doby, pre nás na posilnenie a povzbudenie, ale aj pre napomenutie. Príbeh Mojžiša a neverného ľudu mi pripomenul, čo povedal Ján Krstiteľ, ktorého sa pýtali na Pána Ježiša:. On musí rásť a ja sa umenšovať. Tieto dva biblické príbehy mi prišli na um, keď som od predstaviteľov našej cirkvi počul: „My sme zodpovední...“

 Hneď na úvod otázka: Za čo sú zodpovední? Na jednej strane hovoria, že Cirkev je Božia a Pán Boh sa o Cirkev postará. No na druhej strane od nich počujeme: My sme zodpovední. Áno, sme zodpovední - všetci veriaci. Každý vo svojej službe, v ktorej denne stojí, kam každého Pán Boh postavil. Mylné je hovoriť – my - a myslieť len dvoch ľudí.

Pozrime sa na Mojžiša. Keď sa Pán Boh hneval na neveriaci ľud a dokonca Hospodin označil izraelský ľud ako ten, ktorý Ho napriek všetkým znameniam zavrhuje, a preto ho chcel zahubiť. Raniť ho morom a vyhubiť ho. (4M 14,12) No tu prehovoril Mojžiš, a vraví Hospodinovi: Veď sa to dozvedia Egypťania, čo na to povedia? Budú hovoriť zlé o Tebe, že si nevládal uviesť tento ľud do krajiny, ktorú si mu zasľúbil. Veď si bol s nami v oblaku a v noci v ohnivom stĺpe. V podstate Mojžiš vraví Hospodinovi, aby to nerobil. Nie preto, aby Mojžišovo meno neutrpelo na cti, lebo on bol ten, ktorý stál v čele, keď ľud odchádzal z Egypta, ale aby Božie meno nebolo zahanbené, aby sa Božiemu menu nedostalo zneuctenia! Mojžiš má ďaleko väčšiu obavu o reputáciu Boha, ako o svoju. Nešlo mu o vlastný úspech a vlastnú česť. Pozrite sa okolo seba. Komu o čo ide? Kto o kom píše? Prečo píšu predstavitelia cirkvi o druhých?

Teraz trochu z prežitého. Neraz som počul: „Ako sa to správate ku generálnemu biskupovi?“ Nuž, ako ku každému veriacemu. Keď je nutné napomenúť, tak s napomenutím; keď je dobré potešiť, tak s potešením, atď. Som hlboko presvedčený, že človek, ktorý si uvedomuje, čo Boh skrze Krista vykonal, túži z vďačnosti len po tom, aby bol vyvýšený Boh a Jemu patriaca sláva a česť. Veriaci človek sa všemožne snaží zabrániť akémukoľvek výsmechu Boha v očiach neveriacich. To je podstatné. No to najvyšším predstaviteľom cirkvi chýba. Akonáhle skritizujete, poukážete na nedostatky v práci najvyšších, začnú sa diať podivné veci. Stanete sa nepriateľmi. Bude proti vám všemožne vyvíjané úsilie, aby dokázali vašu vinu. Či nájdu? Nájdu, to si buďte istí.

Niečo (ne)málo o pokore. Pokora Jána Krstiteľa sa nedá nijako zaprieť. Bola a zostane z Písma zjavná. Veď jeho vyznanie „On musí rásť a ja sa umenšovať“ (J 3,30) je nám všetkým dobre známe. Alebo:  „Kázal takto: Ide za mnou mocnejší ako ja; nie som hoden zohnúť sa a rozviazať Mu remienok na obuvi.“ (Mk 1,7) Aj keď za ním išiel ľud, mal svojich nasledovníkov, dokonca učeníkov (J 3,25), povedal im: „Vy sami mi dosvedčíte, že som povedal: Ja nie som Kristus, ale som poslaný pred Ním.“ (J 3,28) Pokorné a skrúšené srdce. Je nám veľkým príkladom, ako máme byť pokorní a skrúšení srdcom. Neznamená to ale, vystatovať sa pokorou a skrúšenosťou. Len ich žiť. Znamená to platnosť slov apoštola Pavla: „a nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus.“ (Gal 2,20)  Ozaj, zaujalo vás, čo vyriekol Ján Krstiteľ: „vy sami my dosvedčíte...“? Mňa áno. Mám pre vás otázku – je pri vás niekto, kto vám dosvedčí vašu pokoru, vašu skrúšenosť? Alebo, kto vám dosvedčí, že ste vždy dbali o česť a slávu Božiu a nie o svoju? Pýtam sa preto, lebo chcem, aby ste si sami pre seba odpovedali. „Lebo takto vraví Vyvýšený a Vznešený, obyvateľ večnosti, ktorého meno je Svätý: Prebývam na výšinách a vo svätosti aj pri tom, kto je skrúšený a pokorný duchom, aby som oživil ducha pokorných a oživil ducha skrúšených.“ (Iz 57,15)  Je jasné, pri kom je Hospodin náš Boh. Nuž a preto je dôležité dať si sám pre seba odpoveď. Pred Bohom, v Duchu a v pravde. Ak prebýva vo svätosti, aj pri tom, kto je pokorný a skrúšený, tak slová, „my sme zodpovední“ sú pravdivé. Presne tak, Bohu sa bude každý zodpovedať. Ozaj, aké svedectvo by ste vydali o ľuďoch okolo seba? Pre nás ľudí je jednoduchšie rozprávať, či písať o druhých a posudzovať ich. Skúste si opäť len pre seba odpovedať. Nech už je odpoveď akákoľvek, je nutné vedieť, prečo sme si takto odpovedali. Prečo práve o tom - ktorom človeku práve také svedectvo.

Čo je dôležitý moment pri pokore a skrúšenosti? Čo je dôležitý moment pri Mojžišovom správaní? To, že ani Mojžišovi, ani nikomu s pokorným a skrúšeným duchom nepôjde o to, aby si zabezpečil svoj honor, svoju dôstojnosť, svoju česť. Pôjde len o to, aby Boh bol oslávený. Aby v očiach ľudí Boh nestratil na reputácii a na cti. Ak pôjde o Božiu česť, o Božiu slávu, tak nebude nikto ani generálny dozorca Imrich Lukáč písať o druhých, ako o horších od seba. Lebo mňa miluje Boh rovnakou láskou ako Imricha Lukáča. Rovnakou láskou ako miloval a miluje celý svet. „Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho.“ (J 3,16) Alebo mi chce Imrich Lukáč povedať, že zo skutkov, ktoré koná, máme vidieť jeho vieru?! Nuž pozrime sa na to, ako sa prejavuje jeho viera. Napísal, že som sa odmietol ospravedlniť, no nenapísal dôvod prečo! Napísal, že synoda dala nádej, ale gól do vlastnej bránky nie je nádejou. Napísal o bratovi Vladimírovi Danišovi veci, ktoré píšu politici v predvolebnom boji. Veľmi ma to, čo čítame v EPST mrzí, ale Pán Boh je nad tým všetkým a verím, že Jeho čas príde.

Keď sa pozriete na verše: „Avšak akože žijem a akože celá zem bude plná slávy Hospodinovej, nikto z mužov, ktorí videli moju slávu a moje znamenia, ktoré som konal v Egypte i na púšti, a pokúšali ma už desaťkrát, a nechceli počúvať môj hlas, neuvidí tú krajinu, ktorú som prísahou zasľúbil ich otcom; neuvidí ju nikto, kto mnou opovrhuje.“ (4M 14,21) Pred týmito veršami je však jeden fascinujúci verš: „Vtedy riekol Hospodin: Odpustil som podľa tvojich slov!“ (4M 14,20) Boh odpúšťa ľudu vinu, neveru, podľa slov Mojžiša! Pre mňa je to veľmi nádherné svedectvo o tom, aký pokorný a skrúšený Mojžišov duch musel byť, ak myslel nie na svoju česť, ale na Božiu. Bol to človek, ktorý mohol byť pyšný na to, čo vykonal. Aj keď: „V tom čase, keď Mojžiš vyrástol, vošiel k svojim bratom a videl ich bremená. Vtom spozoroval, ako istý Egypťan bije Hebrejca, jedného z jeho bratov. Poobzeral sa sem i tam, a keď videl, že tam nieto nikoho, zabil Egypťana a zahrabal ho do piesku.“ (2M 2,11-12) Zabil Egypťana. Zahrabal ho do piesku. Tento Mojžiš, na príkaz Hospodina, stál v čele ľudu, aby ich vyviedol z Egypta. Mohol sa chvastať tým, že bol na čele národa. No Mojžiš nepoužil túto ľudskosť, pri prosbe Hospodina, aby odpustil neprávosť ľudu. Naopak - to Bohu patrí česť a sláva. A Boh o Mojžišovi povie: „Odpustil som podľa tvojich slov“. Tak ako si ty, Mojžiš, povedal! Odpustil som.

Mojžiš, ktorý zabil Egypťana, ktorý ho zahrabal do piesku, ten Mojžiš povie Bohu, aby odpustil ľudu vinu, neveru. A Boh na Mojžiša dá. O čom hovoria príspevky GD v EPST? Hovoria o tom, koľkej milosti sa dostalo tým, ktorí boli na synode? Hovoria o tom, akej milosti sa dostáva nám všetkým, keď sme pokorní a skrúšení srdcom? Koľkej milosti sa nám dostalo skrze Pána Ježiša Krista? Stojí človek, ktorý píše, aby hanil, pred Bohom v pokore a so skrúšeným srdcom, keď poukazuje, akí sú tí druhí? Je ten, čo ukazuje, lepší? Alebo tak, ako Mojžiš, ktorý zabil Egypťana, stál pred Bohom a prihováral sa za ľud, stoja aj pisateľ, spolu s redakciou pred Bohom, ako tí, ktorí sú rovnako omilostení hriešnici? Je to, čo číta ľud Boží v EPST na budovanie? V Pánovi Ježišovi máme zasľúbenú krajinu, večnosť v Jeho kráľovstve. Ak milosť skrze Krista žijete a hovoríte o nej, tak sa zmení vaše myslenie. Lebo to, čo konáte, čo hovoríte, aj čo píšete, vypovedá o plnosti srdca. Otázkou teda je: Čo napĺňa srdcia autorov článkov v EPST, v ktorých vedome ohovárajú svojich blížnych? Čoho plné sú srdcia ľudí, ktorí namaľujú gýčové obrazy o svojich blížnych a potom ich ešte cez EPST vnucujú evanjelickému čitateľovi?

 Nech sa autori týchto článkov v EPST akokoľvek snažia vnucovať čitateľom svoje názory, je to Duch Svätý, ktorý nás vovádza do všetkej pravdy. Majiteľmi pravdy nie sú autori článkov, GBÚ, či predsedníctvo ECAV. Pravda určite nie je prítomná iba na jednej strane „debaty“. Lebo my všetci veriaci sme zodpovední za správu a obraz Kristovej cirkvi. Ľudia, ktorí zdieľajú vernosť a záväzky voči Kristovi, Jeho Cirkvi a voči sebe navzájom, zažívajú moc, vedenie, ale aj ochranu Ducha Svätého. Aj toto by si mali uvedomiť tí, ktorí ohovárajú svojich blížnych v EPST.

„S čím mám predstúpiť pred Hospodina a skloniť sa pred Bohom výsosti? Mám predstúpiť pred Neho so zápalmi a s jednoročnými teľcami? Má Hospodin záľubu v tisícoch baranov a v desaťtisícoch potokov oleja? Mám dať svojho prvorodeného za svoj priestupok, plod svojho tela za svoj hriech? Hospodin ti oznámil, človeče, čo je dobré a čo žiada od teba: len zachovávať právo, milovať láskavosť a v pokore chodiť so svojím Bohom.“  (Mich 6,6-8)

Ján Brozman, dozorca VD ECAV