Poznáte to, ak v správny čas použijete „správnu“ poznámku, veci sa často otočia. Nemusí to byť až taká celá pravda. Hlavne, že to poslúži účelu. Je to jednoduché a stáva sa to. Najmä v demokratickej spoločnosti, kde je sloboda slova.

Na výročnej Synode 2015 v Nových Zámkoch, ktorá bola riadne zvolaná, boli do programu zaradené body Odvolania voči uzneseniam. A to napriek tomu, že šlo o výročnú synodu a teda nešlo o  riadne zvolaný odvolací orgán, ktorý mal podľa platných predpisov rozhodnúť o odvolaniach do šesťdesiatich dní.¹ Čo teda? Ako je to de jure a de facto s uzneseniami, ktoré boli prijaté Generálnym presbyterstvom, ak odvolací orgán nezasadol a nerozhodol v zákonnom termíne šesťdesiat dní? Ale čo sa stalo? Synoda rokovala o týchto bodoch aj napriek námietkam o protiprávnosti prijatých uznesení a vykonaní toho, čo s ich prijatím súviselo. Odvolania neboli prijaté. Na to sa brat GD Imrich Lukáč nechal počuť, dva mesiace po Synode, že urobila správne. Dovolím si tvrdiť, že ak Synoda rozhodla, tak ako rozhodla, to ešte neznamená, že je to správne. Ak odvolania neboli prijaté, to ešte neznamená, že čo sa udialo bolo právne v poriadku, alebo že je to potvrdenie správnosti krokov.

 Pozrime sa, čo sa udialo pred mnohými rokmi. Mojžiš poslal na príkaz Hospodinov náčelníkov Izraelcov, aby preskúmali Kanaánsku krajinu. (4M 13,1-3) Tí chodili 40 dní a potom sa vrátili. Vraveli, že oplývala mliekom a medom. (4M 13,27) Ibaže – a tu to začína – „Ibaže ľud, ktorý obýva krajinu, je mocný a mestá má opevnené a veľmi veľké.“ (4M 13:28) Teda – nedá sa, nepôjde to. To by bolo v poriadku, veď boli tam a dávali informácie. Lenže bol tam aj Káleb, ktorý „utišoval ľud, reptajúci proti Mojžišovi, a hovoril: Smelo vystúpme hore a zaberme krajinu, lebo ju určite premôžeme.“ (4M 13:30)  No ostatní vyzvedači „pustili medzi Izraelcov zlý chýr o krajine, ktorú preskúmali: Krajina, ktorou sme prešli, aby sme ju preskúmali, je krajina, ktorá zožiera svojich obyvateľov, a všetok ľud, ktorý sme v nej videli, je obrovského vzrastu. Tam sme videli obrov, Anákovcov z obrov, pripadali sme si vo vlastných očiach ako kobylky a takými sme sa zdali aj im.“ (4M 13:32-33)

Pustili zlý chýr o krajine. Ak potrebujete urobiť rozhodnutie a máte argumenty z ktorých vychádzate, rozhodnete sa. No odrazu príde zlý chýr. Postaví sa desať zvedov a tvrdí zhodne to isté. Uverili by ste desiatim alebo Kálébovi? Ku Kálébovi sa pridal aj Jozua a presviedčali ľud, aby sa nebúril proti Hospodinovi. To nebolo o Kálebovi a Józuovi, ale o vzbure proti Hospodinovi. Čo je veľmi zlé! Bolo to veľmi zlé a navždy zostane. Vzbúriť sa proti Hospodinovi znamená neveriť, nedôverovať Jeho zasľúbeniam. To sa stalo desiatim zvedom, ktorí boli v Kanaánskej krajine.

A tu hľa sú Božie zasľúbenia:
„V onen deň uzavrel Hospodin zmluvu s Abrámom slovami: Tvojmu potomstvu dávam túto krajinu od Egyptskej rieky až po Veľkú rieku, po veľtok Eufrat:“ (1M 15,18) 
„A tebe i tvojmu potomstvu dám do večného vlastníctva celý Kanaán, krajinu, v ktorej žiješ ako cudzinec; a budem im Bohom.“ (1M 17,8) 
„pred tebou pošlem anjela a vyženiem Kanaáncov, Amorejcov, Chetejcov, Perízejcov, Chivijcov a Jebúsejcov.“ (2M 33,2) 

Tí desiati mužovia, aj keď videli a zažili Božiu vernosť voči Jeho ľudu, nepriviedlo ich to k oddanému vzťahu k Nemu. Nedostatok viery bol veľmi ostrým kontrastom k postoju Káléba a Józuu. Bola to nedôvera Bohu a Jeho zasľúbeniam, ktoré sa týkali ich budúcnosti. Káléb a Józua sa postavili proti týmto desiatim mužom, ktorí pustili zlý chýr medzi Izraelský ľud. Čo to znamenalo? Aký význam toto malo? Ako to dopadlo? Znamenalo to, že mysleli stále na to, ako sa mali v Egypte. Mali tam istoty, aj keď boli otrokmi. Dokonca si povedali: „Nebolo by pre nás lepšie vrátiť sa do Egypta? A jeden druhému hovorili: Ustanovme si vodcu a vráťme sa do Egypta!“ (4M 14,3-4) Hospodin ich vyviedol z Egypta a oni reptajú, búria sa proti Hospodinu. Nedôverujú Mu. Naopak, hľadajú vodcu, ktorý by ich vrátil späť do Egypta. Prečo chceli vodcu? Veď Ho mali.

Čo urobil Káléb a Józua? Človek by povedal, že ak sa demokraticky rozhodli, tak desať je viac ako dva. Je to jasná väčšina. Stačilo povedať: „Dobre, zvoľme si vodcu a poďme späť do Egypta. Keďže ste tak rozhodli, my sa podriadime.“ No oni tak neurobili.

Ako nám Písmo svedčí: „Avšak Józua, syn Núnov, a Káléb, syn Jefunneho, z vyzvedačov, ktorí preskúmali krajinu, si roztrhli rúcha a vraveli celému zboru Izraelcov: Krajina, ktorú sme prešli, aby sme ju preskúmali, je mimoriadne dobrá krajina! Ak bude mať Hospodin v nás záľubu, dovedie nás do tejto krajiny a dá nám ju - krajinu, ktorá oplýva mliekom a medom. Len sa nebúrte proti Hospodinovi! A nebojte sa ľudu krajiny, lebo bude naším chlebom. Odišla od nich ochrana, ale s nami je Hospodin. Nebojte sa ich!  Keď celý zbor hovoril, že ich treba ukameňovať, ukázala sa všetkým Izraelcom sláva Hospodinova vo svätostánku.“ (4M 14,6-10)

Títo dvaja sa teda nepoddali pod hlas desiatich. Vlastne už pod hlas ľudu. Jednoznačnej väčšiny. Ich zvesť bola založená na oddanosti Bohu a Jeho zasľúbeniam, ktoré dal Izraelu a odmietli prijať prevažujúce rozhodnutie ľudu. Znamená to pre nás to, že ako oddaní veriaci musíme stáť na Božom slove aj keď väčšina je proti nám. Pamätajme na Božiu vernosť. On ju nikdy nezmenil, ani ju nezmení. Vždy bude verný. On učinil znamenia a Izraelci to videli. No v ich myslení ich viedla neviera. Tento spôsob myslenia a neviery Bohu ich viedol k neschopnosti dôverovať Bohu za všetkých okolností.

Bratia a sestry, ide o nás, alebo o Boha a Jeho vyobrazovanie našim myslením a našim konaním? Iste si povieme, že vyhrala väčšina. Teda aj väčšina je spokojná. Teší sa. No obraz, ktorý vznikol týmto správaním je obrazom Boha, v ktorého verili a veria. V ktorého veríme! Naše správanie, ešte aj opísané v periodiku (epst), je obrazom Boha veriacimi ľuďmi. Takto vidia Boha tí, ktorí nepatria do Jeho cirkvi. O reputáciu koho máme väčšiu obavu? O svoju vlastnú alebo o Božiu?! Prečítajte si ako išlo o reputáciu Boha Mojžišovi.² Nešlo mu o jeho víťazstvo, ani o jeho vlastnú česť. Potom sa zamyslite, o koho reputáciu a česť ide vám.

A teraz späť k Synode. Niekto pustil zlý chýr, dôsledkom čoho naviedol synodálov, aby hlasovali tak, ako hlasovali. Nech vnímame výsledok hlasovania na Synode 2015 akokoľvek, faktom je, že synoda nezasadala ako odvolací orgán v zákonnom termíne. Teda odvolací orgán nerozhodol do 60 dní, ako je to predpisom dané. Faktom tiež je, že k porušeniu predpisov došlo pri riešení „problémov“ v Reformate s.r.o. Neboli dodržané lehoty.

Aký význam a zmysel má predpis o tom, aby synoda ako odvolací orgán zasadla v stanovenom termíne? Taký, že by rokovala len o jedinom jednom bode a bol by dostatočný čas na riešenie toho, čo svojim pričinením spôsobili (ne)kompetentní funkcionári. Pri riadnom rokovaní synody ako člen synody máte 3 minúty a potom ešte dva krát minútu na vysvetľovanie. Prevalcovali to. To je ten správny výraz - tak ako prevalcovali Káléba a Józuu, tak prevalcovali svojím hlasovaním výsledok aj tí čo prispeli k neprávosti. Potvrdili tak vlastné porušenie predpisu. Bol to a zostane gól do vlastnej bránky. Tento chýr sa ale nesie krajinou veľmi dlho. Lebo je hanbou dať gól do vlastnej bránky. A ešte sa z toho tešiť.

Aký je teda stav? Nuž posúďte. Generálne presbyterstvo prijalo uznesenie. Proti uzneseniu bolo v zákonnej lehote podané odvolanie. Tu mal nastúpiť odvolací orgán (v tomto prípade mimoriadna synoda), ktorý mal o odvolaní rozhodnúť do 60 dní. To sa ale nestalo. Uznesenia teda ako keby neboli ani prijaté. Zanikli? Stratili sa? Kto má právo rozhodnúť, že nezvolá synodu ako odvolací orgán? Kto porušil svoju povinnosť? V tom čase bol ešte predsedom synody aj generálny dozorca Imrich Lukáč. Neurobil tak, napriek tomu, že som ho na to priamo upozornil. Odignoroval to. Porušil cirkevné predpisy a nesplnil si povinnosti, ktoré mu vyplývajú z funkcie, ktorú zastáva. No šíriť zlý chýr, písať o poriadku, o „neporiadnych“ je zrejme jednoduchšie, ako dodržiavať poriadok.

Ján Brozman, dozorca VD ECAV


Poznámky:
1: Zákon 15/1994 §12 odst. 2) Odvolací orgán je povinný prerokovať odvolanie a rozhodnúť o ňom do 60 dní. 3) Odvolanie má odkladný účinok. Napadnuté rozhodnutie stane sa vykonateľným, len keď odvolací orgán o odvolaní rozhodol.
2: 4M 14