Keď (Ježiš) opustil týrsky kraj, prišiel cez Sidon zase k moru Galilejskému, do prostriedku kraja Desaťmestia. Tu priviedli k Nemu hluchého a zajakavého a prosili Ho, aby položil ruku na neho. On ho vzal stranou, von zo zástupu, vložil mu svoje prsty do uší a slinou sa mu dotkol jazyka. Potom pozdvihnúc oči k nebu, zavzdychol a povedal mu: Effatha! to jest: Otvor sa!. I otvorili sa mu uši, jazyk sa mu hneď rozviazal a hovoril správne. I prikázal im (Ježiš), aby nikomu nehovorili; ale čím viac im prikazoval, tým viac to rozhlasovali. A náramne žasli hovoriac: Všetko dobre učinil; aj hluchým dáva sluch, aj nemým reč.    (Marek 7,31-37)

Ticho – stav, kde nieto slov, kde nerezonuje žiaden zvuk, kde nás nič nevyrušuje. Priznám sa, mám rád tento stav. Najmä vtedy, keď po každodenných prívaloch nespočetného množstva informácií a vnemov môžem na chvíľu zastať v tichu svojho vnútra. Vtedy zakúšam pravdu slov –„ticho lieči“. No poznám aj iné ticho, ktoré sa rodí z výmeny názorov s blízkymi ľuďmi. Chvíle, kedy po hlučných názorových stretoch, často s túžbou presadiť len tú svoju časť pravdy a dokázať svoje kvality, nastáva ticho. Čas bez slov, kde nerezonuje žiaden zvuk, len pod útokmi pichľavých slov krvácajú rany duše. To ticho je zvláštne, lebo so sebou často prináša apatiu a ľahostajnosť. Ak ono nezomrie mocou hlasu, ktorý prichádza zvonku, vtedy sa v nás rodí choroba hluchoty. stav, kedy človek počúva len sám seba, nevníma zvuky okolia, jeho potreby, vidí len svoje vlastné „ja“. Jeho jazyk ostáva nemý, lebo kde človek počúva a vidí len sám seba, nemá čo povedať svojmu okoliu.

Takto sa ticho hluchoty stáva bariérou, nezmyselnou priepasťou nepochopenia medzi zdravými a chorými, bohatými a chudobnými, nadriadenými a podriadenými, rodičmi a deťmi, mužmi a ženami, lebo ani jedni ani druhí nemajú odvahu prerušiť jeho moc. Aj v cirkvi nie sme imúnni voči tejto chorobe. Koľkokrát sa stane, že kvôli svrabľavým ušiam sa hlas Božieho slova zastavuje na ceste do nášho srdca. Sme hluchí voči potrebám blížnych, aj keď ich vidíme v núdzi. Sme ľahostajní, keď vidíme, že pravda o blížnom krváca. Sme ticho, keď to vyhovuje nášmu„ja“. Náš jazyk ostáva nemý, keď máme pomenovať veci, kde sme zlyhali. Všetci sme svojím spôsobom hluchí a často aj nemí. Všetci žijeme s diagnózou hluchoty v rôznych štádiách. Hlucho-nemý človek robí iba gestá, ktorým mnohí nerozumejú, snaží sa preniknúť do sveta počujúcich, ale márne, lebo naráža na bariéru nepochopenia. Nerobíme často v cirkvi už len náboženské gestá, ktorým dnes mnohí nerozumejú? Je naša viera cestou načúvania a počúvania okolia, alebo sme voči nemu hluchí, presadzujúc si len našu vlastnú vôľu? Na túto otázku si musíme zodpovedať každý osobne, nakoľko hovoriť všeobecne o cirkvi by bolo frázovité a bez efektu. Čo ak zistíme, že sme aj my hluchí? Čo s nami urobí táto diagnóza? Čo ak zistím, že v cirkvi robím už len prázdne gestá, ktorými chcem ukázať, že som tu? Čo ak si prsty vkladám do uší, aby som utlmil hlasy zvonku a aby takto nik nenarušil základy môjho „ja“? Čo ak sa prichytím pritom, že už na nikoho v živote nereagujem, nikoho hlas nepočúvam, len sám seba a svoje potreby?

Je liek na túto diagnózu? Existuje moc, ktorá môže rozbiť ticho, ktoré má smrteľné dôsledky pre mňa, pre všetky vzťahy, pre moje okolie? Evanjeliový príbeh prináša liek, ktorý obsahuje viacero účinných zložiek:

1.    Tou prvou zložkou je BOŽIA BLÍZKOSŤ – ambulancia, v ktorej sa lieči. Priestor, kde moc Božieho slova preráža cestu do vnútra a obnovuje sluch srdca. Hluchonemého človeka k Ježišovi priviedli. Boli to ľudia, o ktorých sa z evanjelia nedozvedáme vôbec nič, hoci práve ich snaha bola predpokladom úspechu! Bieda ich známeho, priateľa, či príbuzného, ich nenechala ľahostajnými. privádzajú ho k Ježišovi a očakávajú pomoc. Aj oni sa podieľajú na odstránení bariéry medzi samostatnými a odkázanými na pomoc. Hluchonemému nevedia pomôcť sami, ale nevzdávajú sa hľadania iných možností! Počujú o Ježišovi, preto neváhajú a využijú príležitosť ku kroku viery – vkročiť do Ježišovej blízkosti. Ako vnímame situácie, v ktorých nás trápenie iných vystaví bezmocnosti a ukáže nám, že je náš rozum, naša vôľa prikrátka? Ako sa s týmto pocitom vyrovnáme? Zabudneme? Vzdialime sa? Rezignujeme? Ak sa vydáme touto cestou, sme ešte v Božej blízkosti? Stojíme pred ním s bázňou, no zároveň aj s očakávaním, že On lieči?

2.    Druhou zložkou je TICHO – nie ticho nášho „ja“, nie ticho v dave, ale ticho ústrania, kde som len ja a Kristus, kde sa rodí dôverné a osobné stretnutie. Aj cirkev potrebuje chvíle, kedy nás Ježiš oddelí od ruchu sveta a vedie do ticha. Nie je to vždy príjemné. Práve zranenia, narušené vzťahy nám často dávajú možnosť zamyslieť sa nad sebou samým: Ako to žijem? Čo rozsievam? Prázdne gestá alebo živé slovo? Nezapchávame si občas uši? Ježiš k nám pristupuje osobne aj v dave cirkvi, lebo choroba v každom z nás prepukla z rozličných príčin. Iba v bytostnom tichu s Kristom môžeme zažiť dotyk uzdravenia. Toto je ticho, ktoré lieči.

3.    Treťou zložkou sú JEŽIŠOVE PRSTY, ktoré chce vložiť do našich uší a dotknúť sa našich úst. Prostriedok, kedy cítime, že niečo zvonku sa nás dotýka, že oslovuje nás a rozväzuje nám ústa. On nám vyberá prsty z uší, aby sme zachytili Božie rezonujúce slovo. Takto nám otvára nový svet počujúcich. Ježiš sa zaujíma aj o naše boľavé miesta. Objavuje sa tam, kde sme zastali, kde sme zanevreli, možno zdrsneli. Vie, že naše vnútorné zranenia nás môžu znecitlivieť, urobiť slepými, hluchými aj voči pomoci. Aj z týchto trpkých skúseností nás Ježiš môže uzdraviť. Má moc vrátiť sluch a reč aj tomu, kto počúvať a hovoriť nechce.

4.    Štvrtou zložkou sú JEŽIŠOVE OČI OBRÁTENÉ K NEBU, ktoré nás učia upierať náš zrak, ak túžime po uzdravení. Odtiaľ totiž prichádza moc uzdravenia. Iba ak sme očami viery spojení s nebom, iba vtedy poznávame silu slova „effatha – otvor sa“. V prvotnej cirkvi toto slovo znelo pri každom krste, ktorý spája do jedného celku nebeské a ľudské. Bolo to dôležité slovo. Zaznelo v správny čas na správnom mieste. Zaznelo, keď zmĺklo všetko a prinieslo uzdravenie človeku, čo zmenilo celý jeho život. Ježiš hovorí „effatha“ – „otvor sa“ i dnes: nám, ktorí sme ohluchli a otupeli vo svojich vzťahoch, stali sa hluchými pre potreby ľudí v našej tesnej blízkosti, pre Božie slovo, pre pravdu.

Ježiš hovorí „effatha“ tým, ktorí onemeli, stali sa chladnými a skrytými v anonymite, len aby sa nemuseli nikoho zastať, nič povedať, nič urobiť. V izolácii sa ako ľudia niekedy cítime bezpečnejšie. Uzatvárame sa do skupín, kde sa uznávajú a vyznávajú rovnaké spôsoby správania, zbožnosti a nedajú sa vyrušovať výzvami, ktoré by pred nich postavilo otáznik. Je možné, že aj Ježišove slová znejú naprázdno, že ich človek neprijme, lebo by sa musel k niektorým veciam, okolnostiam a možno aj ľuďom postaviť inak. Musel by čosi meniť vo svojich úsudkoch, predsudkoch, skutkoch a myšlienkach. Nie preto, že je to jeho údel, ale preto, že sa tak rozhodol. Ale kde človek pocítil Kristov dotyk, dotyk prstov jeho slova a sviatostí, dotyk prstov lásky a pravdy, tam sa rodí Božie „effatha“. Tam aj ľudia z davu spoznávajú moc, ktorá i hluchým dáva sluch a slepým zrak. Tam vzniká spoločenstvo, kde sa začína hovoriť správne jazykom lásky a pravdy. V gréckom texte je táto skutočnosť vyjadrená slovom „orthos“, čo možno preložiť ako priamy, rovný, správny. Bez Ježišovho „effatha“ sa naša reč stáva nezrozumiteľnou. Sme podobní Babylonu, kde si ľudia prestali jednoducho rozumieť. Chýbala im spoločná reč. Prestali akceptovať Boha, preto sa to skončilo skôr, ako by niečo dokončili. Iba Ježišovo „effatha“ nám dáva spoločnú reč, a tou je LÁSKA.

 
Nech Božie dotyky nás v cirkvi učia počúvať a hovoriť správne, totiž v láske a pravde.


Peter Mihoč - ev.a.v. farár, tajomník biskupa VD ECAV