...aby všetci jedno boli; ako Ty, Otče, si vo mne a ja som v Tebe,
aby aj oni boli v nás, aby svet uveril, že si ma Ty poslal.

Ján 17:21

Svet je ponorený v kríze

Pozornému pozorovateľovi dnešného sveta nemôže ujsť najcharakteristickejší status dneška - kríza. Kríza, ako metastázujúca rakovina preniká dnes do každej zo spoločenských oblastí. Je v politike, ekonomike, školstve, športe, zábavnom priemysle a morálke. Žiaľ, neminula ani cirkev. Na druhej strane treba povedať, že dynamika a spoločenský pohyb nabrali také obrátky, že sme sa mnohí vzdali úsilia, nejakým spôsobom túto dynamiku sledovať a hodnotiť. Ak má ľudstvu niekto pripomínať to nadčasové – kto iný to má v agende, ak nie Jeho cirkev. Cirkev dostala od svojho zakladateľa ťažkú úlohu. Má žiť plne ponorená do každodenného života výziev k službe, ale nesmie sa v týchto výzvach „utopiť“ a stratiť tak cennú schopnosť orientácie - zostať stáť ako pozorovateľ nad dejinami časov. Kríza však preniká a penetruje aj tento krehký a hriešny organizmus. Môžeme byť toho svedkami aj v našej „starej“ a tradičnej cirkvi. Ak by som sa teraz pokúsil o jednoduchú diagnostiku – prečo je tomu tak, jednoznačne „vstúpim“ do osídla sudcu, povyšujúceho sa na znalca reality, ľudí, histórie - čo mi vôbec nenáleží. Ak si to dovolím, bude to len preto, že ma šokuje stav, aký dnes nastal: úplná pasivita a paralýza takejto snahy najmä u „pomazaných hláv“, ktorých úrad v cirkvi je práve o tom. Citlivé prorocké vnímanie stavu zdravia cirkvi, spoločnosti, zrelosť časov, dozrievanie národov k žatve – to sú témy o ktorých sa v tejto cirkvi skoro nič nedozviete. Doslova NIKTO – o tom nehovorí a nepíše! Prečo???

 

Faktom je, že rozdelená cirkev je Bohu nanič!

Podľa hore citovaných slov Pána Ježiša vyslovených vo velkňazskej modlitbe – čo jen zvýrazňuje ich váhu a význam, nejednota bráni naplneniu poslania cirkvi na zemi. Aj my máme dnes ambície byť Jeho nasledovníkmi a zodpovedne plniť Ním zverené poslanie. Aj za nás bola vyslovená táto modlitba. Aj našej cirkvi sa týka poslanie usilovať: „...aby svet uveril“! Bez napĺňania tohto poslania sa staneme iba jednou z mnohých kultúrnych a politických inštitúcií.

Bezpochyby už každý z nás niekedy zažil stav nejednoty. V manželstve, rodine, v politike - včítane ovocia, ktoré nejednota vždy prináša. Ovocie je trpké – konflikty, rozvody, strata dôvery, dobrých vzťahov a postupný zánik. Nejednota vždy a za každých okolností zabráni splneniu poslania – manželstva, rodiny, obce, spoločnosti. Má to logiku. Je to logika Božieho zákona.

Prečo nie je naše duchovné vedenie
schopné vyriešiť túto zdĺhavú krízu nejednoty?

Možno nebudete so všetkým, čo poviem súhlasiť - ale nie každý človek je vyzbrojený silou a schopnosťou vyriešiť krízový stav. Z dejín poznáme mnoho postáv, ktorí sa stali dobrými mediátormi a tak mierotvorcami medzi dvomi znepriatelenými stranami a múdrou diplomaciou zmenili nezmieriteľné postoje na ústretovosť a jednotu.

Ak má pozícia predsedníctva cirkvi nejakú dominantnú úlohu, tak je to úsilie o jednotu. Osobne si myslím, že úloha strážiť jednotu - a strážiť vieroučnú – biblickú čistotu učenia a praxe cirkvi sa nedajú od seba oddeliť.

Ak by sme chránili iba vieroučnú čistotu – môžeme ľahko stratiť jednotu a zostaneme iba hŕstkou frustrovaných veriacich. Som presvedčený, že to sa nám to práve deje!

Ak by sme kládli dôraz iba na stráž jednoty – mohli by sme urobiť neprípustné kompromisy s falošnou vieroukou a cirkev by sa ponorila do bludov. To nám zatiaľ nehrozí – i keď vieroučná propaganda tvrdí niečo iné!

Nasledujúcimi riadkami chcem skôr poukázať na to, že dnes v tejto pozícii potrebujeme človeka schopného cirkev previesť touto krízou, viesť ju do hlbokého a úprimného pokánia a vyťažiť z tejto skúsenosti zisk pre jej ďalší rozvoj.

Boh to takto robí: z nášho mínusu vie urobiť plus, z plaču radosť a z viny nové vedomie a rozhodnutie žiť spravodlivo. K úprimným sa vždy má úprimne! (Ty voči zbožnému sa javíš zbožným a voči úprimnému počínaš si úprimne. Žalmy 18:26)

Úprimnosť v tomto kontexte znamená pozrieť sa pravde do očí. Poznať a priznať si stav vecí. Pravdivo ich popísať, nielen jednostranne zo svojho uhla pohľadu – stanoviť diagnózu a začať náročný proces terapie. Akýkoľvek iný postup je len sebaklamom, ukrývaním sa za falošné definície – a vedie len k zhoršovaniu situácie.

Prečo sa neustále trieštime?

Ak existuje nejaké prorocké vysvetlenie prameňa tejto patológie vnútorného rozkladu, sme povinní hľadať príčiny „vo vnútri“ v sebe, vo svojej cirkvi.

Čo chceme povedať svetu ako neustále sa sporiace Kristovo stádo?

Môže Boh túto nejednotu použiť?

Môže to byť dokonca jeho zámerom – trestom za povrchnosť a formalizmus?

Nie je v nejednote už zahrnutý súd nad takou cirkvou – stráca Boží mandát k naplneniu poslania a začína umierať!

Silná osobnosť vie, čo sú prvotné veci

6 rokov spravovania cirkevných vecí stačilo na odkrytie pravdy. Je to bolestivé poznanie. Hlavne preto, že bolesti je už nadmieru. Vnútorná cirkevná atmosféra je infiltrovaná duchom nedôvery, démon zrád, donášania a zákulisnych manévrov rozleptáva pevnosť našich vzťahov. Čo je šokojúce, darí sa mu najmä medzi ordinovanými! Je to možné? Je to skutočnosť!

Pastier na správnom mieste by to už niekoľko rokov citlivo vnímal a urgentne riešil. Rozhádaná domácnosť môže byť „tichá“ niekoľko dní či týždňov – ale nie roky! To by ju zabilo.

Úrad má slúžiť poslaniu a nie poslanie úradu

Opak nastane, ak sa do pozície stratéga, človeka vnímajúceho „veľký obraz dostane úradník. Žiaľ, takýchto príkladov je v spoločnosti mnoho. Ľudia, ktorí hnaní túžbou po kariére a osobnej prestíži stratia sebasúdnosť a narobia nenapraviteľné škody v medziľudských vzťahoch.